Menu

Motešice na Facebook-u

História obce

<<späť<<


História osídlovania Motešíc
  • V období formovania sa uhorského štátu sa nachádzala Bánovská kotlina na hraničnej línii s Považím, ktoré až do 11. storočia nebolo trvalou časťou Uhorska, ale bojovým priestorom. Preto sa na nej vytvoril systém pohraničných hrádkov so stálymi vojenskými posádkami. V blízkosti Motešíc sa dajú takéto hrádky doložiť v Dubodieli, v Čiernej Lehote, v Šípkové, v Ruskovciach, v Otrhánkach, Pečeňanoch a na okolí Mitíc (castrum Pepard). Predpokladá sa, že uhorská vojenská posádka prevzala strážnu funkciu pôvodného slovanského hradišťa v Motešiciach, k čomu však chýbajú potrebné dôkazy.

    Najstaršia písomná zmienka o Motešiciach pochádza z r. 1208, kedy sa spomína cesta (via Motihe) v súvislosti s vymedzením chotára majetku Bursix, predchodcu neskoršieho Dobrašova.
    V r. 1265 je pri metácii Kubry zmienka o majiteľoch z Motešíc (nobiles de Moythe). Známe sú aj ďalšie názvy Motešíc. v r. 1275 ako (villa) Moytech, pred r. 1300 (possessio) Moythen, v r. 1332 - 37 o miestnom katolíckom farárovi (plebanus Joannes de Maytis) v r. 1334 v súvislosti s cestou smerujúcou z Krásnej Vsi do Motešíc (via Bazna usque villam Moythyn).
    V r. 1338 boli Motešice vlastníctvom šľachtica Folkmara z rodu Diviackych, ktorého vetvou boli Motešickovci (terra Moythih comitis Folkmarii de genere Dyek). V r. 1482 sa stretávame so slovenskou formou obce Motesícz.
    V 16. stor. boli už Motešice rozdelené na Dolné a Horné, pretože v r. 1598 poznáme zmienku o Horných Motešiciach (Superior Motesícz).
    V r. 1431 sa spomína na území Motešíc ako majetok Motešických Vojanovce (predium Wayanocz), ktorý dnes nevieme presnejšie lokalizovať.
    O priestoru Motešíc alebo do ich blízkosti sa napríklad lokalizuje v r. 1355 aj dedina Suchá, patriaca Trenčianskemu hradu (villa castri Zuha). Jej bližšie osudy nepoznáme.

    Z pôvodného chotára Motešíc sa vydelila Petrova Lehota, o ktorej je prvá písomná zmienka z r. 1346 (terra Petri, filii Pauli nobilis de Lyuek, que vocatur Lyhota Petri) a jej názov pochádza od krstného mena. Vyskytujú sa tiež pod názvami possessio Lehota (1380), predium Peter-lehota (1431), possessio Patrowalhota (1458), villa Patri (1497), possessio Lelhotha (1497), possessio Patrowalehotha (1498), possessio Lhota (1498), possessio Petherlehota (1520) possessio Patrowalehota (1520), V 17. stor. vystupuje pod názvom Patrowa Lehota alebo Patrova Ves. Jej vlastníkmi sa stali Motesickovci a príbuzné rody. Mala ju v zálohe aj rodina Rožoňovcov z Rožňovych Mitíc.

    V pôvodnom chotári Motešíc založili dedinu Peťovku, o ktorej najstaršia písomná zmienka pochádza z r. 1458 (possessio Petowka). Existujú ďalšie jej názvy: possessio Petrowka (1497), possessio Pethowka (1497, 1498), possessio Pethewfalw (1498), possessio Petyov (1499). Okrem Motešických sa spomínajú ako jej vlastníci Bošániovci a zálohovala ju aj rodina Rožoňovcovz Rožňovych Mitíc.

    Smerom na Krásnu Ves nad Hornými Motešicami sa rozprestierala dedina Dobrašov, o ktorej sa zmieňujú písomné pramene v r. 1338 (possessio Dobras), a predchádzal jej už spomínaný majetok Bursix. Poznáme ho aj pod názvami Dobraas (1346) a possessio Dobrasou (1355). Dobrašov bol pôvodne majetkom trenčianskeho hradného panstva, neskôr nitrianskeho biskupstva, v r. 1693 prešiel do vlastníctva Motešickovcov a v r. 1863 sa zlúčil s Hornými Motešicami. V rámci dosídlovania vznikla na území Bošanskej Neporadze niekedy na rozhraní 13.-14.stor. Kunova Lehota. Jej názov sa odvodzuje od osobného mena Kun. V písomných prameňoch je o nej zmienka v r. 1328 (passessio Kunlehota) a naposledy v r. 1497. Po jej zániku pripadla do majetku Motešickovcov. Na jej existenciu poukazuje chotárny názov Dolina Kunové v katastrálnej mape Bošianskei Neporadze z r. 1874.

    V schematizme nitrianskeho biskupstva sa uvádza v r. 1828 osada Machnáč na území Petrovej Lehoty, polohové totožná s dnešným Letným majerom. Na pomedzí Bobota a Dolných Motešíc existoval v r. 1673 zemiansky majetok Závodie. Jeho pravdepodobným vlastníkom bola rodina Peťkova. V r. 1720 mal dvoch daňovníkov. Jeho reliktom je chotárny názov so zakreslenými hospodárskymi objektami v katastrálnej mape Dolných Motešíc v r. 1876. Názov dosiaľ existuje v chotári dnešných Motešíc.

    Dnešné Motešice prešli dlhodobým vývojom, pokiaľ nadobudli terajšie územné hranice. Do Trenčianskeho okresu pripadli z bývalého okresu Bánovce nad Bebravou po územnej reorganizácii nášho štátu k 1. 7. 1960, kedy sa zlúčili zároveň do jednej obce Dolné Motešice s Hornými Motešicami a v r. 1971 sa do spoločnej obce pripojili Petrova Lehota a Peťovka.
Rodová história
  • Motešickovci sú doložení ako majitelia Motešíc a neskorších dedín vyčlenených z ich územia od 13. stor. Svoje priezvisko si píšu v slovenskej alebo v maďarskej podobe: Motešický alias Majthényi. Majú svoj pôvod v starom slovanskom veľmožskom rode Diviackovcov ako jedna z jeho neskorších vetiev. Na príbuznosť Motešickovcov s Diviackovcami poukazuje ich rodový erb. Jeho základ tvorí modrý štít, so zelenou pažiťou a stromom, s medveďom prirodzenej farby, so strieborným polmesiacom a zlatou hviezdičkou. Príslušníci rozvetvenej rodiny Motešických nadobudli najskôr majetky v Nitrianskej, Tekovskej a v Trenčianskej stolici, časom aj v Bratislavskej, Turčianskej, Mošovskej, Hontianskej a v iných stoliciach Uhorska. Keď Gregor Motešický alias Majthényi získal v r. 1434 od Žigmunda Luxemburského za vojenské zásluhy dedinu Podhradie (po maďarsky Kesselôkô, okr. Prievidza), začal rod od tohto času používať prítomok odvodený od uvedenej lokality, ktorý používajú aj Motesickovci z Motešíc.

    Motesickovci z Motešíc sa počítajú medzi starú trenčiansku stoličnú šľachtu. V 15. storočí sa niektorí z jej členov rodiny pridali na stranu husitského revolučného hnutia, v r. 1431-34 sa spomína ako jeho prívrženec Jakub z Motešíc Iný príslušník tohto rodu Benedikt z Motešíc bol v r. 1423 v službách Žigmunda Luxemburského ako zástupca Ctibora z Beckova veliteľom pevnosti Veselí na Morave a podžupanom Nitrianskej stolice. Rodinnými zväzkami, svadbami a kúpnopredajnými transakciami rozmnožili svoje rodové majetky v blízkom okolí svojho sídla i na Považí.Takmer od 15. do 19. stor. mali majetkové diely v Rožňových Miticiach a Bošianskej Neporadzi, v Zemianskych a Rožňových Miticiach a v Trenčianskom Jastrabí. Na konci 17. stor. vyženil Pavol Motešický sobášom so Žofiou, neterou jágerského biskupa Petra zo Zomboru, polovicu košeckého panstva, ktorú spravoval zo tvojho sídla v Ladcoch. V II. pol. 19. stor. ho Tešickovci odpredali bankárovi Adolfovi Schenkovi, V 18. stor. sa spomínajú ako vlastníci časti Ducového (okr. Trnava j, v 18.-19. stor. Nozdrkoviec (dnes časť Trenčína), kde mali väčšiu kuriu, podobne v 18.- 19. st. mali dom v Trenčíne.

    Vo vlastníctve Motešických nastali významnejšie zmeny v II. pol. 19, stor. V r. 1881 mal ich majetky v Motešiciach v zálohe gróf Július Zamojskí, potom sa stal vlastníkom tamojších majetkov gróf Oliver Seldern-Grosvin. Jeho syn Peter Seldern-Gosvin dal v r. 1923 časť pozemkov v Horných Motešiciach do prenájmu vojenskej správe na zriadenie žrebčína a nakoniec časť majetku predal veľkostatkárovi dr. Rudolfovi Siebenscheinovi.
Život v Motešiciach v minulosti
  • Obyvatelia Motešíc a bývalých dedín, ležiacich na ich dnešnom území sa v minulosti zamestnávali predovšetkým poľnohospodárstvom. Spätosť s prírodou zvýrazňujú motívy na obecných pečatiach:

    • Dolné Motešice — tri obilné klasy v ozdobnej váze (1733)
    • Horné Motešice — štylizovaný kvet (18. stor.)
    • Dobrašov — halúzka s ornamentálnou ružičkou (18. stor.)
    • Petrova Lehota — ornamentálny kvet (18 stor.)
    • pečať Peťovky nepoznáme

    Dobrašovania a obyvatelia Horných a Dolných Motešíc sa venovali v minulosti pestovaniu chmeľu. V r. 1689 sa spomína na motešickom panstve tamojší pivovar, z ktorého časť produkcie odkupovalo poddanské mesto Bánovce na panstve trenčianskych llešháziovcov Niektorí obyvatelia Dobrašova v 18. stor. chytali cvíčele a pálili borovičku z borievok. Z tohto času pochádzajú zmienky o zvýšenom pestovaní orechov v Horných Motešiciach, čo dokladá aj vtedajší chotárny názov Podoriešie. V záhradách a na poliach sa pestovalo rôzne ovocie a v Dolných Motešiciach boli v 18. stor. menšie vinice. Za zmienku stoja údaje o výskyte panských rybníkov v Horných Motešiciach neďaleko Petrovej Lehoty. Na ich existenciu poukazujú chotárne názvy Rybník a Nad Rybník v katastrálnej mape v r. 1875 a pretrvali až do 60-tych rokov 20. stor., kedy ich zlikvidovali.
    V obciach motešického panstva bol rozšírený chov oviec. Chovali sa tiež kone, kravy, voly, ošípané a kozy.

    Život na dedinách si vyžiadal, aby sa istá časť ich obyvateľov venovala popri poľnohospodárstve remeslám a živnostiam. V r. 1673 sa uvádza pri Horných Motešiciach 1 tkáč, 1 chudobný obuvník a 1 obchodník so soľou, pri Dobrašove 2 tkáči, 1 obuvník, pri Peťovke 2 mlynári (Juraj a Ján Peťovský) a pri Petrovej Lehote 1 mlynár (Juraj Kohút), 2 kováči

    Po zániku remeselníckych cechov (1872) v období s postupným voľnejším podnikaním nachádzame v r. 1877 pri jednotlivých dedinách bývalého panstva väčší počet remesiel a živností

    • HORNÉ MOTEŠICE s DOBRAŠOVOM. 1 pekár s 1 učňom, 1 podomový obchodník, 2 mlynári s 2 učňami, 1 krčmár, 1 kováč s 1 tovarišom a učňom, 2 krajčíri, 1 obchodník s dobytkom, 1 kolár s 1 učňom, 1 čižmár,
    • DOLNÉ MOTEŠICE: 1 obchodník s miešaným tovarom, 1 mlynár, 1 krčmár, 1 čižmár,
    • PETROVA LEHOTA: 1 mlynár, 1 krčmár
    • PEŤOVKA: 1 mlynár, 1 krčmár.>


    Chapci z Motešíc a bývalých dedín motešického panstva chodili sa učiť remeslu nielen u majstrov na panstve, ale chodili do učenia remeselníkom v Trenčíne a v Bánovciach, kde navšetvovali tiež tamojšie trhy. Na báze súkromného podnikania vznikli v II. pol. 19. stor. menšie miestne pálenice: v Horných a Dolných Motešiciach, patriace Abrahámovi Popperovi a v Peťovke Šalamúnovi Bergerovi.

    Na vývoji hospodársko-spoločenských pomerov Motešíc a ich okolia sa prejavili rozličné udalosti. V r. 1431 prešli krajom husitské vojská, v r. 1663 vpadli do Bánovskej kotliny turecké oddiely, ktoré prenikli cez Machnáč na stredné Považie. Na okolí sa zdržiavali v priebehu 17. stor. vojská všetkých uhorských protihabsburskúch povstaní. Pred bitkou Františka II. Rákociho s labancami pri Hámroch 1708 boli v Petrovej Lehote, v oboch Motešiciach a v iných okolitých dedinách kurucké oddiely Perényiho

    Ani Motešice sa neobišli v minulosti ani bez živelných pohrôm, cholerových epidémií a požiarov, ktoré sa významným spôsobom podpísali pod množstvo ľudských osudov.
Motešice medzi vojnami
  • V obciach Motešice, Peťovka a Petrova Lehota začiatkom 20. storočia boli prevažne poľnohospodárski robotníci a roľníci, ktorí žili vo veľmi biednych pomeroch. Keďže pôda nedohla uživiť početné rodiny, otcovia a iní príslušníci rodín odchádzali na sezónne poľnohospodárske práce do západných častí vtedy ešte Monarchie Rakúska Uhorska - Čiech, Moravy, Rakúska.
    Prvá svetová vojna významným spôsobom zasiahla do života mnohých rodín, kde stratili svojích živiteľov.

    Vznikom Československej republiky v roku 1918 sa nádeje tunajších obyvateľov v mnohom nesplnili. V novoutvorenej republike bola katastrofálna situácia - hospodárstvo rozvrátené, priemysel zväčša preorientovaný na vojnové účely. Nebolo potravín, ošatenia. Na jar 1930 postihli dôsledky svetovej hospodárskej krízy Československo a s tým aj Motešice. V okrese, tak ako inde, sa výroba obmedzovala a zastavovala. Začalo prepúšťanie z práce. Rástol počet nezamestnaných. Začala vlna štrajkov, demonštrácií, hladových pochodov a vysťahovalectvo.

    Nástup fašizmu koncom tridsiatich rokoch, rozbitie Českoskoslovenskej republiky, vznik Slovenského štátu, hrozba svetovej vojny, znamenali pre všetkých pokrokovo zmýšľajúcich občanov prechod do ilegality. Mnohí z občanov aj napriek neustálemu prenasledovaniu preukázali svoj vzťah a zmýšľanie a zapojili sa do protifašistického odboja. Vtedajší poštár Rudolf Michalides udržiaval spojenie so Sovietskou armádou. Ilegálne skupiny zhromažďovali zbrane a organizovali obyvateľov pre nastávajúci boj

    Protifašistické hnutie na tejto doline malo aj praktické skúsenosti zo sabotážnych a deštrukčných akcií. Ilegálni pracovníci a občania poskytovali úkryty, zaobstarávali falošné doklady, šatstvo, obuv, potraviny, rozširovali letáky a iné ilegálne tlačivá, informovali partizánov o pohybe Nemcov a pracovali ako spojky. Medzi nich patril aj Rudolf Michalides a Jozef Skálnik, ktorých fašisti chytili, väznili najskôr v Trenčíne a potom odvliekli do koncentračného tábora v Mauthausene. Jozef Skálnik sa slobodného dňa nedožil. Zomrel 24. marca 1945. Rudolf Michalides sa síce oslobodenia dožil, ale 10. júla 1945 zomrel na následky utrpenia v koncentračnom tábore

    V zmysle plánu celonárodného ozbrojeného Povstania vytýčeného Slovenskou národnou radou sa na našom území formoval postup vlasteneckých síl. V oblasti Trenčianskych Teplíc, Timoradze, Slatiny nad Bebravou, Neporadze, Trenč. Jastrabia, Dubodiela operovali dva oddiely partizánskeho zväzku Jána Zižku, ktorému velil Rus Boris Suchotin.Partizánom z tejto brigády preukázali veľkú službu občianky z Petrovej Lehoty Júlia Ševčíkova a Vincencia Ševčíková, ktoré pešo chodili cez Machnáč do Trenč. Teplíc pre lieky a obuv. K nim sa pridala aj Helena Makíšová, ktorá pomáhala nosiť do hôr potraviny. Partizánske oddiely zabezpečovali obranu dôležitých prístupových ciest do Trenčína, Trenč. Teplíc a Bánoviec nad Bebravou. Vyznamenali sa početnými sabotážnymi akciami, hlavne na železničnej trati na úseku Bánovce nad Bebravou - Trenčín a úspešnými bojmi hlavne v priestore Motešíc a Machnáča.

    Smutný deň pre oddiely bol 7. október 1944, kedy nemeckí fašisti prepadli skupinu partizánov v skorých ranných hodinách na letnom majeri pri Motešiach. Boj trval takmer celý deň. Partizáni stratili 4 svojich druhov a 3 mali zranených. Medzi nimi bol i veliteľ Boris Suchotin, ktorý na následky ťažkého zranenia zomrel. Po ňom prevzal velenie A. Zujev.

    Pred blížiacou sa oslobodzovacou armádou fašisti brali všetko, čo sa dalo. Takto odviezli z Motešíc a okolitých dedín niekoľko kusov dobytka, ošípaných a z vojenského žrebčína niekoľko koni. Začiatkom apríla 1945 sa k obci blížili jednotky 40. sovietskej, 4. rumunskej armády a 2. ukrajinského frontu. Boje o oslobodenie začali v chotári 7. apríla. Vtedy na severnú časť tiahli rumunské jednotky od Krásnej Vsi. Narazili však na odpor nemeckého vojska, ktoré bránilo ústupovú cestu na Trenč. Teplice. V prvom väčšom boji rumunskí vojaci porazili nepriateľa. Nemci však podnikli ešte v ten deň silný letecký protiútok od Dolných Motešíc. Aj napriek tomu, obe časti Dolné aj Horné Motešice, boli ráno 8. apríla 1945 oslobodené. Oslobodzovacia armáda postupovala ďalej na Trenč. Teplice a cez Lúky pod Zihlavníkom na Omšenie. Dňa 8. apríla predpoludním boli oslobodené aj obce Peťovka a Petrova Lehota. Tu si rumunské jednotky zriadili tylovú základňu a poľnú nemocnicu.

    Počas oslobodzovacích bojov v Motešiciach padlo 27 rumunských vojakov a pri nemeckom leteckom útoku prišiel o život Alojz Smolka, obyvateľ Motešíc. V motešickom chotári smerom na Bobot padlo 9 vojakov. Padlých vojakov občania pochovali na miestnych cintorínoch. Neskôr ich exhumovali a previezli na ústredný cintorín Rumunskej armády do Zvolena a Sovietskej armády do Bratislavy. Frontové boje spôsobili veľké škody na majetkoch občanov. Značne boli poškodené aj budovy vojenského žrebčína. Pri ústupe vyhodili nemci most v Dolných Motešiciach.

    Vďační občania Motešíc na svojich spoluobčanov padlých v II. svetovej vojne nezabudli a v roku 1971 im postavili v obci pamätník.
Život v Motešiciach po oslobodení
  • 8. apríla 1945 boli Motešice oslobodené. Vytvoril sa prvý národný výbor, predsedom ktorého sa stal Ondrej Závodský, pomáhali Augustín Šťastný, Rudolf Sokolík, Jozef Pavlech. Snažili sa vniesť do života obce a do nového povedomia občanov zásady budovania novej spoločnosti.

    Po komunistickom prevrate vo február 1948 sa aj v Motešiciach nastolila cesta socialistickej výstavby.V roku 1949 bola znárodnená pálenica v dolnej časti Motešíc a znárodnené boli i lesy. Kaštiel v Motešiciach patriaci do roku 1944 dvornému radcovi Siebensteinovi, bol po oslobodení daný do užívania vojenskej správe. V rokoch 1950-56 bol kaštieľ prebudovaný pre potreby firmy Nitratex Svinná na výrobu tkaných kobercov. V rokoch 1956-1958 bol znova prebudovaný a slúžil ako dom dôchodcov. V jeseni 1961 sa kaštiel dostal znovu do správy vojenskej správy, ktorá ho spravuje až podnes.

    Poľnohospodárska pôda v Horných Motešiciach patrila od roku 1923 v prevažnej miere vojenskému žrebčínu. Vojenská správa viedla žrebčín až do 1. 1. 1949, kedy sa tento premenoval na Štátny žrebčín a v roku 1961 na Štátny plemenársky ústav.
    V roku 1959 drobní roľníci z Horných Motešíc odovzdavali pod tlakom kolektivizácie pôdu priamo štátnemu plemenárskemu ústavu. V Dolných Motešiciach bolo v roku 1952 založené JRD 1. typu ktoré malo 7 členov a obhospodarovalo 38 ha pôdy. Družstvo prosperovalo veľmi slabo a preto v roku 1955 pozemky prevzal Štátny žrebčín a JRD Bobot.

    V roku 1960 došlo k zlúčeniu obcí Horné Motešice a Dolné Motešice v jednu obec  Motešice, ktorá mala pri sčítaní obyvateľstva v marci 1961 996 obyvateľov. Prvým predsedom národného výboru po spojení obcí sa stal Jozef Púčik.Budovanie a skrášľovanie obce v tom čase prebiehalo nebývalým tempom.
    V roku 1963 sa zrekonštruovala a vyasfaltovala štátna cesta vedúca cez obec smerom na Trenč. Teplice.

    V novembri 1964 sa položil základný kameň pre výstavbu Základnej školy a táto bola spolu so školskou bytovkou, jedálňou a telocvičňou odovzdaná do užívania v rekordne krátkom čase za 19 mesiacov v júni 1966. V rokoch 1969-1970 sa vybudovalo autobusové nástupište. Budovanie obce pokračovalo individuálnou bytovou výstavbou v uliciach nazvaných Záhradnícka a Nová ulica. V roku 1969 obnovila činnosť Miestna ľudová knižnica v priestoroch starej školy a v r. 1978 sa presťahovala do budovy MsKS. Najrozsiahlejšou akciou vo výstavbe v Motešiciach bola stavba kultúrneho domu v akcii „Z". Stavať sa začalo v júni 1973 a do užívania bol daný 20. decembra 1977. Dobudovaním kultúrneho domu sa vytvorili podmienky pre rozšírenie kultúrnovýchovnej činnosti v obci. V roku 1981 bolo vytvorené v obci Miestne kultúrne stredisko s profesionálnymi pracovníčkamiRekonštrukcia s prístavbou materskej školy prebehla v rokoch 1982-83 a bola tiež zaradená do akcie „Z".

    Najväčšou a najdôležitejšou stavbou Plemenárskeho podniku v doterajšej jeho histórii je výstavba výcvikového strediska - krytej jazdiarne. S výstavbou tohoto objektu - jedného z najväčších svojho druhu v Európe, začali v roku 1983 a do užívania bola odovzdaná v roku 1987.

    Dňa 23.11.1990 sa obec Motešice rozrástla zlúčením s obcou Petrova Lehota, avšak o 5 rokov neskôr sa časť Petrova Lehota opäť osamostatnila a vznikla z nej samostatna obec.

    Žiaľ, nová doba po Nežnej revolúcii nepriniesla Motešiciam po hospodárskej stránke žiadny oslnivý rozvoj. Po "divokej privatizácii" Štátneho plemenárskeho podniku a úplného zdevastovania chovu koní v Motešiciach v deväťdesiatych rokoch minulého storočia nastala neuspokojivá situácia pre viacero obyvateľov Motešíc a pracovníkov žrebčína. Motešické kone, čo prežili aj Druhú svetovú vojnu, transformáciu spoločnosti po revolúcii neprežili.

    Našťastie sa v posledných rokoch podarilo obnoviť tradíciu chovu koní Motešiciach a tak budúcnosti Motešíc svitá na lepšie časy.
Chov koní v Motešiciach.
  • Po vzniku ČSR v roku 1918 vojenská správa odchovávala žriebätá narodené u vojenských útvarov alebo nakúpené od súkromníkov na Slovensku u vojenského útvaru v Trenčíne, neskôr ich presťahovali do Podlužian pri Bánovciach nad Bebravou. Rozhodnutie o chove vojenských koní v Motešiciach padlo v roku 1922, keď si vojenská správa prenajala veľkostatok od Olivera Seldera v Horných Motešiciach spolu s cca. 300 ha pôdy. Tu zriadili žriebareň a 22. 4. 1923 sem presťahovali všetky žriebätá z Podlužian. Nový ústav si hneď v prvých rokoch svojho pôsobenia veľmi dobre počínal. Žriebätá tu odchované boli dobrej konštitúcie i kondície s dobrými kopytami, nakoľko pôda v Motešiciach bola bohatá na vápnik.

    Neskôr v roku 1927 sa vojenská správa, po zhodnotení činnosti tohto zariadenia, rozhodla vybudovať v Motešiciach vojenský žrebčín. Z vojenského žrebčína Hostouň na Šumave sem presťahovali 31 kobýl, väčšinou anglického pôvodu. Stav bol doplňovaný výberom kobýl z najmladších ročníkov jazdeckých koni od jazdeckých útvarov. V roku 1929 bolo pre žrebčín nakúpených 9 anglonormanských kobýl z Francúzska a 9 anglických plnokrvných kobýl bolo kúpených v Napajedlách. Ďalších 24 kobýl kmeňa Furioso so značným podielom krvi anglického plnokrvníka bolo kúpených v maďarskom žrebčíne Sarvar. Tieto kobyly boli väčšinou žrebné po žrebcoch Furioso. Týmto nákupom sa doplnilo chovné stádo na plánované množstvo a ďalšia plemenitba sa robila výberom z vlastných kobýl.
    V tejto dobe sa zmenil aj majiteľ veľkostatku. Oliver Selder investoval mnoho finančných prostriedkom do hľadania ropy v oblasti Tatier a Spiša, jeho výdavky boli však tak veľké, že musel ohlásiť bankrot. Majetok kúpil viedenský finančník Siebenstein. Prenájom však platil aj naďalej.

    Prevádzka žrebčína bola rozmiestená okrem materského dvora v Horných Motešiciach i na dvor Bobot, kam sa odsúvali odstavené kobylky a Letný Majer, kde boli zase umiestnené odstavené žrebčeky
    Maštaľné priestory boli nové alebo účelne adaptované a výživa koni bola na dobrej úrovni, preto žrebčín produkoval veľmi kvalitné kone pre dôstojníkov, ale aj plemenníkov moderného typu silného jazdeckého koňa, vhodného i pre poľnohospodárov.
    Do roku 1938 pôsobilo v žrebčíne 12 pepinierov, z toho 7 plnokrvných, 3 vysoko v krvi a 2 polokrvníci. Počas mobilizácie koncom roka 1938 a začiatkom roka 1939 evakuovala vojenská správa žrebčín Hostouň na Šumave do Motešíc. Ústav nebol pripravený na prijatie takého veľkého počtu kobýl a preto musel robiť selekciu vlastných kobýl. Kobyly, ktoré mali problémy s plodnosťou a menej kvalitné boli odsunuté vojenským útvarom a v Motešiciach zostalo len kvalitné stádo z oboch žrebčínov.
    S týmto kvalitným stádom pracovali počas celého Slovenského štátu až skoro do konca druhej svetovej vojny. Koncom roku 1944 bol žrebčín evakuovaný do Urmína pri Nitre, odkiaľ, časť koni zobrali Nemci a časť uhynula v dôsledku chorôb a zlej výživy.

    Po vojne časť koni od Nemcov ukoristili rumunské a sovietske vojská, od ktorých sa zásluhou kpt. J. Mandelíka a sovietskeho mojora - veterinára časť vrátila späť do Motešíc. Vojnovými udalosťami stratil žrebčín 2/5 stenu koní. Kone boli umiestnené na objekte Bobot, rýchle sa dostávali do dobrej kondície zásluhou zlepšenej výživy. Maštale v Motešiciach boli obsadené hovädzím dobytkom sovietskej armády a na pastvinách boli koristne kone.
    Trávne porasty spásaním veľmi trpeli a boli skoro zničené. Objekt Letný majer do základov vyhorel. Cely žrebčín bol v lete 1945 po hospodárskej stránke v dezolátnom stave. Nebolo ani riadne vedenie žrebčína.

    Z celkového počtu koni zostalo v tom čase 36 chovných kobýl, z toho 5 plnokrvných, ďalej 61 kobyliek 1-5 ročných a 25 žrebčekov 1-2 ročných. Zbytok boli odstavčatá a cicajúce žriebätá. Pepinieri boli vrátení sovietskymi vojskami vo veľmi zúboženom stave a preto aj žrebec Furios V. čoskoro uhynul, anglicky plnokrvný žrebec Coastquard veľmi schátral a nemohol byť zaradení za kmeňového plemenníka, ďalší plnokrvný žrebec Adbritus bol síce v slabej kondícii, ale bol výborným reproduktorom jazdeckých koni. V najlepšom stave bol plemeník Star of Hannover II.
    K 36. kobylám pribudlo 22 štvor až päť ročných kobyliek a 11 trojročných, takže stav kobýl sa zvýšil na 69 kusov. Za pepinierov na jeseň 1945 boli zaradení anglickí polokrvní žrebci Furioso X a Furioso XV. Posledne menovaný žrebec bol pravdepodobne jeden z najlepších žrebcov zaradených do ústavu až do dnešných čias.

    Na jeseň roku 1945 bol za veliteľa žrebčína vymenovaný plukovník MVDr. Július Pernička, ktorý v Motesiciach pôsobil v rokoch 1923 až 1938 ako veterinárny lekár. V roku 1939 za okolností Slovenského štátu musel prerušiť svoju činnosť v Motešiciach a bol daný k dispozícii protektorátnym úradom, pracoval ako špecialista pre reprodukciu koni v zemskom chove na Morave v Brne
    Jeho príchodom bol plemenársky plán hneď od začiatku zameraný nielen na produkciu vojenských koni, ale tiež na produkciu koni, ktoré by vyhovovali aj pre prácu v poľnohospodárstve. Mal to byť kôň strednej mohutnosti. Tento cieľ sa začal plniť hlavne od r. 1949, kedu bol vojenský žrebčín zrušený a odovzdaný do správy Povereníctva pôdohospodárstva. Taktiež sa začala venovať aj zvláštna pozornosť aj chovu anglického plnokrvníka
    Okrem chovu koni anglických plnokrvných a polokrvných sa chovali v Motešiciach aj mohutné kone orientálne kmeňa Gidran, Dahoskeho plemena zo Švajčiarska a jeden plemenný býk Adrián, tieto však boli na začiatku roka 1961 presunuté v rámci rajonizácie do žrebčína v Topoľčiankach.

    Začiatkom šesťdesiatych rokov došlo k pripojeniu Výskumnej stanice v Horňanoch k žrebčínu v Motešiciach, kde sa vtedy chovalo elitné stádo oviec plemena Merino a hovädzí dobytok plemena Slovenský strakatý.
    V roku 1973 bol ústav pričlenený pod Plemenársky podnik Topoľčianky ako odšteuný závod.
    V roku 1978 sa Motešice zlúčili so ŠM Svinná a vznikol tak Plemenársky podnik Motešice so sídlom vo Svinnej. Tento podnik hospodáril asi na 4000 ha poľnohospodárskej pôdy a choval asi 3000 ks hovädzieho dobytka, 2000 oviec a 500 koni.
    V chove hovädzieho dobytka sa podnik špecializoval na chov Slovenského strakatého plemena, v chove oviec na odchov plemenného materiálu plemena Merino, Cigaja a Lincoln, v chove koni na odchov anglického plnokrvníka,anglického polokrvníka kmeňa Furioso, North Star, Przedswit a Catalin.

    Po Novembri 1989 bol Plemenársky podnik Motešice so sídlom vo Svinnej postupne privatizovaný a následne jeho činnosť bolá utlmovaná až do úplného krachu.
    V súčasnosti sa chov koní v Motešiciach  v priestoroch bývalého žrebčína znovu rozbieha, najmä zásluhou nových podnikateľských aktivít.

    Pre informáciu prehľad veliteľov a riaditeľov žrebčína v Motešiciach od jeho založenia po rok 1990:

    • pplk. rem. Július Görig             1923 — 1927 vojenská žriebareň
    • mjr. rem. Hubert Rudofjský      1927 — 1938 vojenský žrebčín
    • mjr. rem. Hanuš Keil                1938 — 1939 vojenský žrebčín
    • pplk. pech. Ján Gembala          1939 — 1945 vojenský žrebčín
    • MVDr. Július Pernička               1945 — 1959 vojenský a štátny žrebčín
    • Michal Jagoš                            1959 — 1974 plemenársky. ústav
    • Jaroslav Kmeť                          1974 — 1978 plemenársky ústav
    • Ing. Ján Kadlec                        1978 — 1990 plemenársky. podnik

    Najväčšou zásluhou v chove anglických plnokrvných koni u Motešiciach bolo, že v žrebčíne sa narodili a obchodovali traja víťazi Československej  derby a to žrebci Blyskáč, Myjavan a Hviezdar, taktiež tu bol narodený aj trojnásobný víťaz Veľkej Pardubickej steeplechase žrebec Korok.
 
 

Prihlásenie

Anketa

V obci mi chýba viac
Počet hlasov: 467
svadobné obrúčky

Predpoveď počasia

Vyhľadávanie

Odporúčame

x-web.sk tvorba web stránok

Miesto pre Vašu reklamu

Miesto pre vašu reklamu môže byť Vaše ! napíšte na x-web@x-web.sk
Úvodná stránka » Obec » História obce