O našej obci

Obec Motešice je zložená z pôvodne dvoch samostatných obcí Horné a Dolné Motešice, ku ktorým boli neskôr ďalej pridružené obce Peťovka a Petrova Lehota (neskôr samostatná obec).

Obec leží na úpätí dvoch vetiev Strážovských vrchov na najsevernejšom výbežku Nitrianskej pahorkatiny, čo je podoblasť Podunajskéj nížiny. Je to na rozhraní povodia Váhu a Nitry v údolí potoka Machnáč, k juhu sa jeho údolie rozširuje.

Miestnou časťou Horné a Dolné Motešice prechádza štátna cesta č. 516 spájajúca Trenčianske Teplice s Bánovcami nad Bebravou. Z Horných Motešíc vedie cesta do Krásnej Vsi a cesta smerom na Neporadzu a Trenčianske Mitice vedie na štátnu cestu E572/50

Erb obce Motešice

Vlajka obce Motešice

Ing. Martin Mach
starosta obce

História obce Motešice

História osídlovania Motešíc

V období formovania sa uhorského štátu sa nachádzala Bánovská kotlina na hraničnej línii s Považím, ktoré až do 11. storočia nebolo trvalou časťou Uhorska, ale bojovým priestorom. Preto sa na nej vytvoril systém pohraničných hrádkov so stálymi vojenskými posádkami. V blízkosti Motešíc sa dajú takéto hrádky doložiť v Dubodieli, v Čiernej Lehote, v Šípkové, v Ruskovciach, v Otrhánkach, Pečeňanoch a na okolí Mitíc (castrum Pepard). Predpokladá sa, že uhorská vojenská posádka prevzala strážnu funkciu pôvodného slovanského hradišťa v Motešiciach, k čomu však chýbajú potrebné dôkazy.

Najstaršia písomná zmienka o Motešiciach pochádza z r. 1208, kedy sa spomína cesta (via Motihe) v súvislosti s vymedzením chotára majetku Bursix, predchodcu neskoršieho Dobrašova.
V r. 1265 je pri metácii Kubry zmienka o majiteľoch z Motešíc (nobiles de Moythe). Známe sú aj ďalšie názvy Motešíc. v r. 1275 ako (villa) Moytech, pred r. 1300 (possessio) Moythen, v r. 1332 – 37 o miestnom katolíckom farárovi (plebanus Joannes de Maytis) v r. 1334 v súvislosti s cestou smerujúcou z Krásnej Vsi do Motešíc (via Bazna usque villam Moythyn).
V r. 1338 boli Motešice vlastníctvom šľachtica Folkmara z rodu Diviackych, ktorého vetvou boli Motešickovci (terra Moythih comitis Folkmarii de genere Dyek). V r. 1482 sa stretávame so slovenskou formou obce Motesícz.
V 16. stor. boli už Motešice rozdelené na Dolné a Horné, pretože v r. 1598 poznáme zmienku o Horných Motešiciach (Superior Motesícz).
V r. 1431 sa spomína na území Motešíc ako majetok Motešických Vojanovce (predium Wayanocz), ktorý dnes nevieme presnejšie lokalizovať.
O priestoru Motešíc alebo do ich blízkosti sa napríklad lokalizuje v r. 1355 aj dedina Suchá, patriaca Trenčianskemu hradu (villa castri Zuha). Jej bližšie osudy nepoznáme.

Z pôvodného chotára Motešíc sa vydelila Petrova Lehota, o ktorej je prvá písomná zmienka z r. 1346 (terra Petri, filii Pauli nobilis de Lyuek, que vocatur Lyhota Petri) a jej názov pochádza od krstného mena. Vyskytujú sa tiež pod názvami possessio Lehota (1380), predium Peter-lehota (1431), possessio Patrowalhota (1458), villa Patri (1497), possessio Lelhotha (1497), possessio Patrowalehotha (1498), possessio Lhota (1498), possessio Petherlehota (1520) possessio Patrowalehota (1520), V 17. stor. vystupuje pod názvom Patrowa Lehota alebo Patrova Ves. Jej vlastníkmi sa stali Motesickovci a príbuzné rody. Mala ju v zálohe aj rodina Rožoňovcov z Rožňovych Mitíc.

V pôvodnom chotári Motešíc založili dedinu Peťovku, o ktorej najstaršia písomná zmienka pochádza z r. 1458 (possessio Petowka). Existujú ďalšie jej názvy: possessio Petrowka (1497), possessio Pethowka (1497, 1498), possessio Pethewfalw (1498), possessio Petyov (1499). Okrem Motešických sa spomínajú ako jej vlastníci Bošániovci a zálohovala ju aj rodina Rožoňovcovz Rožňovych Mitíc.

Smerom na Krásnu Ves nad Hornými Motešicami sa rozprestierala dedina Dobrašov, o ktorej sa zmieňujú písomné pramene v r. 1338 (possessio Dobras), a predchádzal jej už spomínaný majetok Bursix. Poznáme ho aj pod názvami Dobraas (1346) a possessio Dobrasou (1355). Dobrašov bol pôvodne majetkom trenčianskeho hradného panstva, neskôr nitrianskeho biskupstva, v r. 1693 prešiel do vlastníctva Motešickovcov a v r. 1863 sa zlúčil s Hornými Motešicami. V rámci dosídlovania vznikla na území Bošanskej Neporadze niekedy na rozhraní 13.-14.stor. Kunova Lehota. Jej názov sa odvodzuje od osobného mena Kun. V písomných prameňoch je o nej zmienka v r. 1328 (passessio Kunlehota) a naposledy v r. 1497. Po jej zániku pripadla do majetku Motešickovcov. Na jej existenciu poukazuje chotárny názov Dolina Kunové v katastrálnej mape Bošianskei Neporadze z r. 1874.

V schematizme nitrianskeho biskupstva sa uvádza v r. 1828 osada Machnáč na území Petrovej Lehoty, polohové totožná s dnešným Letným majerom. Na pomedzí Bobota a Dolných Motešíc existoval v r. 1673 zemiansky majetok Závodie. Jeho pravdepodobným vlastníkom bola rodina Peťkova. V r. 1720 mal dvoch daňovníkov. Jeho reliktom je chotárny názov so zakreslenými hospodárskymi objektami v katastrálnej mape Dolných Motešíc v r. 1876. Názov dosiaľ existuje v chotári dnešných Motešíc.

Dnešné Motešice prešli dlhodobým vývojom, pokiaľ nadobudli terajšie územné hranice. Do Trenčianskeho okresu pripadli z bývalého okresu Bánovce nad Bebravou po územnej reorganizácii nášho štátu k 1. 7. 1960, kedy sa zlúčili zároveň do jednej obce Dolné Motešice s Hornými Motešicami a v r. 1971 sa do spoločnej obce pripojili Petrova Lehota a Peťovka.

Rodová história

Motešickovci sú doložení ako majitelia Motešíc a neskorších dedín vyčlenených z ich územia od 13. stor. Svoje priezvisko si píšu v slovenskej alebo v maďarskej podobe: Motešický alias Majthényi. Majú svoj pôvod v starom slovanskom veľmožskom rode Diviackovcov ako jedna z jeho neskorších vetiev. Na príbuznosť Motešickovcov s Diviackovcami poukazuje ich rodový erb. Jeho základ tvorí modrý štít, so zelenou pažiťou a stromom, s medveďom prirodzenej farby, so strieborným polmesiacom a zlatou hviezdičkou. Príslušníci rozvetvenej rodiny Motešických nadobudli najskôr majetky v Nitrianskej, Tekovskej a v Trenčianskej stolici, časom aj v Bratislavskej, Turčianskej, Mošovskej, Hontianskej a v iných stoliciach Uhorska. Keď Gregor Motešický alias Majthényi získal v r. 1434 od Žigmunda Luxemburského za vojenské zásluhy dedinu Podhradie (po maďarsky Kesselôkô, okr. Prievidza), začal rod od tohto času používať prítomok odvodený od uvedenej lokality, ktorý používajú aj Motesickovci z Motešíc.

Motesickovci z Motešíc sa počítajú medzi starú trenčiansku stoličnú šľachtu. V 15. storočí sa niektorí z jej členov rodiny pridali na stranu husitského revolučného hnutia, v r. 1431-34 sa spomína ako jeho prívrženec Jakub z Motešíc Iný príslušník tohto rodu Benedikt z Motešíc bol v r. 1423 v službách Žigmunda Luxemburského ako zástupca Ctibora z Beckova veliteľom pevnosti Veselí na Morave a podžupanom Nitrianskej stolice. Rodinnými zväzkami, svadbami a kúpnopredajnými transakciami rozmnožili svoje rodové majetky v blízkom okolí svojho sídla i na Považí.Takmer od 15. do 19. stor. mali majetkové diely v Rožňových Miticiach a Bošianskej Neporadzi, v Zemianskych a Rožňových Miticiach a v Trenčianskom Jastrabí. Na konci 17. stor. vyženil Pavol Motešický sobášom so Žofiou, neterou jágerského biskupa Petra zo Zomboru, polovicu košeckého panstva, ktorú spravoval zo tvojho sídla v Ladcoch. V II. pol. 19. stor. ho Tešickovci odpredali bankárovi Adolfovi Schenkovi, V 18. stor. sa spomínajú ako vlastníci časti Ducového (okr. Trnava j, v 18.-19. stor. Nozdrkoviec (dnes časť Trenčína), kde mali väčšiu kuriu, podobne v 18.- 19. st. mali dom v Trenčíne.

Vo vlastníctve Motešických nastali významnejšie zmeny v II. pol. 19, stor. V r. 1881 mal ich majetky v Motešiciach v zálohe gróf Július Zamojskí, potom sa stal vlastníkom tamojších majetkov gróf Oliver Seldern-Grosvin. Jeho syn Peter Seldern-Gosvin dal v r. 1923 časť pozemkov v Horných Motešiciach do prenájmu vojenskej správe na zriadenie žrebčína a nakoniec časť majetku predal veľkostatkárovi dr. Rudolfovi Siebenscheinovi.

Život v Motešiciach v minulosti

  • Obyvatelia Motešíc a bývalých dedín, ležiacich na ich dnešnom území sa v minulosti zamestnávali predovšetkým poľnohospodárstvom. Spätosť s prírodou zvýrazňujú motívy na obecných pečatiach:
    • Dolné Motešice — tri obilné klasy v ozdobnej váze (1733)
    • Horné Motešice — štylizovaný kvet (18. stor.)
    • Dobrašov — halúzka s ornamentálnou ružičkou (18. stor.)
    • Petrova Lehota — ornamentálny kvet (18 stor.)
    • pečať Peťovky nepoznáme

    Dobrašovania a obyvatelia Horných a Dolných Motešíc sa venovali v minulosti pestovaniu chmeľu. V r. 1689 sa spomína na motešickom panstve tamojší pivovar, z ktorého časť produkcie odkupovalo poddanské mesto Bánovce na panstve trenčianskych llešháziovcov Niektorí obyvatelia Dobrašova v 18. stor. chytali cvíčele a pálili borovičku z borievok. Z tohto času pochádzajú zmienky o zvýšenom pestovaní orechov v Horných Motešiciach, čo dokladá aj vtedajší chotárny názov Podoriešie. V záhradách a na poliach sa pestovalo rôzne ovocie a v Dolných Motešiciach boli v 18. stor. menšie vinice. Za zmienku stoja údaje o výskyte panských rybníkov v Horných Motešiciach neďaleko Petrovej Lehoty. Na ich existenciu poukazujú chotárne názvy Rybník a Nad Rybník v katastrálnej mape v r. 1875 a pretrvali až do 60-tych rokov 20. stor., kedy ich zlikvidovali.
    V obciach motešického panstva bol rozšírený chov oviec. Chovali sa tiež kone, kravy, voly, ošípané a kozy.

    Život na dedinách si vyžiadal, aby sa istá časť ich obyvateľov venovala popri poľnohospodárstve remeslám a živnostiam. V r. 1673 sa uvádza pri Horných Motešiciach 1 tkáč, 1 chudobný obuvník a 1 obchodník so soľou, pri Dobrašove 2 tkáči, 1 obuvník, pri Peťovke 2 mlynári (Juraj a Ján Peťovský) a pri Petrovej Lehote 1 mlynár (Juraj Kohút), 2 kováči

    Po zániku remeselníckych cechov (1872) v období s postupným voľnejším podnikaním nachádzame v r. 1877 pri jednotlivých dedinách bývalého panstva väčší počet remesiel a živností

    • HORNÉ MOTEŠICE s DOBRAŠOVOM. 1 pekár s 1 učňom, 1 podomový obchodník, 2 mlynári s 2 učňami, 1 krčmár, 1 kováč s 1 tovarišom a učňom, 2 krajčíri, 1 obchodník s dobytkom, 1 kolár s 1 učňom, 1 čižmár,
    • DOLNÉ MOTEŠICE: 1 obchodník s miešaným tovarom, 1 mlynár, 1 krčmár, 1 čižmár,
    • PETROVA LEHOTA: 1 mlynár, 1 krčmár
    • PEŤOVKA: 1 mlynár, 1 krčmár.>

    Chapci z Motešíc a bývalých dedín motešického panstva chodili sa učiť remeslu nielen u majstrov na panstve, ale chodili do učenia remeselníkom v Trenčíne a v Bánovciach, kde navšetvovali tiež tamojšie trhy. Na báze súkromného podnikania vznikli v II. pol. 19. stor. menšie miestne pálenice: v Horných a Dolných Motešiciach, patriace Abrahámovi Popperovi a v Peťovke Šalamúnovi Bergerovi.

    Na vývoji hospodársko-spoločenských pomerov Motešíc a ich okolia sa prejavili rozličné udalosti. V r. 1431 prešli krajom husitské vojská, v r. 1663 vpadli do Bánovskej kotliny turecké oddiely, ktoré prenikli cez Machnáč na stredné Považie. Na okolí sa zdržiavali v priebehu 17. stor. vojská všetkých uhorských protihabsburskúch povstaní. Pred bitkou Františka II. Rákociho s labancami pri Hámroch 1708 boli v Petrovej Lehote, v oboch Motešiciach a v iných okolitých dedinách kurucké oddiely Perényiho

    Ani Motešice sa neobišli v minulosti ani bez živelných pohrôm, cholerových epidémií a požiarov, ktoré sa významným spôsobom podpísali pod množstvo ľudských osudov.

Motešice medzi vojnami

V obciach Motešice, Peťovka a Petrova Lehota začiatkom 20. storočia boli prevažne poľnohospodárski robotníci a roľníci, ktorí žili vo veľmi biednych pomeroch. Keďže pôda nedohla uživiť početné rodiny, otcovia a iní príslušníci rodín odchádzali na sezónne poľnohospodárske práce do západných častí vtedy ešte Monarchie Rakúska Uhorska – Čiech, Moravy, Rakúska.
Prvá svetová vojna významným spôsobom zasiahla do života mnohých rodín, kde stratili svojích živiteľov.

Vznikom Československej republiky v roku 1918 sa nádeje tunajších obyvateľov v mnohom nesplnili. V novoutvorenej republike bola katastrofálna situácia – hospodárstvo rozvrátené, priemysel zväčša preorientovaný na vojnové účely. Nebolo potravín, ošatenia. Na jar 1930 postihli dôsledky svetovej hospodárskej krízy Československo a s tým aj Motešice. V okrese, tak ako inde, sa výroba obmedzovala a zastavovala. Začalo prepúšťanie z práce. Rástol počet nezamestnaných. Začala vlna štrajkov, demonštrácií, hladových pochodov a vysťahovalectvo.

Nástup fašizmu koncom tridsiatich rokoch, rozbitie Českoskoslovenskej republiky, vznik Slovenského štátu, hrozba svetovej vojny, znamenali pre všetkých pokrokovo zmýšľajúcich občanov prechod do ilegality. Mnohí z občanov aj napriek neustálemu prenasledovaniu preukázali svoj vzťah a zmýšľanie a zapojili sa do protifašistického odboja. Vtedajší poštár Rudolf Michalides udržiaval spojenie so Sovietskou armádou. Ilegálne skupiny zhromažďovali zbrane a organizovali obyvateľov pre nastávajúci boj .

Protifašistické hnutie na tejto doline malo aj praktické skúsenosti zo sabotážnych a deštrukčných akcií. Ilegálni pracovníci a občania poskytovali úkryty, zaobstarávali falošné doklady, šatstvo, obuv, potraviny, rozširovali letáky a iné ilegálne tlačivá, informovali partizánov o pohybe Nemcov a pracovali ako spojky. Medzi nich patril aj Rudolf Michalides a Jozef Skálnik, ktorých fašisti chytili, väznili najskôr v Trenčíne a potom odvliekli do koncentračného tábora v Mauthausene. Jozef Skálnik sa slobodného dňa nedožil. Zomrel 24. marca 1945. Rudolf Michalides sa síce oslobodenia dožil, ale 10. júla 1945 zomrel na následky utrpenia v koncentračnom tábore .

V zmysle plánu celonárodného ozbrojeného Povstania vytýčeného Slovenskou národnou radou sa na našom území formoval postup vlasteneckých síl. V oblasti Trenčianskych Teplíc, Timoradze, Slatiny nad Bebravou, Neporadze, Trenč. Jastrabia, Dubodiela operovali dva oddiely partizánskeho zväzku Jána Zižku, ktorému velil Rus Boris Suchotin.Partizánom z tejto brigády preukázali veľkú službu občianky z Petrovej Lehoty Júlia Ševčíkova a Vincencia Ševčíková, ktoré pešo chodili cez Machnáč do Trenč. Teplíc pre lieky a obuv. K nim sa pridala aj Helena Makíšová, ktorá pomáhala nosiť do hôr potraviny. Partizánske oddiely zabezpečovali obranu dôležitých prístupových ciest do Trenčína, Trenč. Teplíc a Bánoviec nad Bebravou. Vyznamenali sa početnými sabotážnymi akciami, hlavne na železničnej trati na úseku Bánovce nad Bebravou – Trenčín a úspešnými bojmi hlavne v priestore Motešíc a Machnáča.

Smutný deň pre oddiely bol 7. október 1944, kedy nemeckí fašisti prepadli skupinu partizánov v skorých ranných hodinách na letnom majeri pri Motešiach. Boj trval takmer celý deň. Partizáni stratili 4 svojich druhov a 3 mali zranených. Medzi nimi bol i veliteľ Boris Suchotin, ktorý na následky ťažkého zranenia zomrel. Po ňom prevzal velenie A. Zujev.

Pred blížiacou sa oslobodzovacou armádou fašisti brali všetko, čo sa dalo. Takto odviezli z Motešíc a okolitých dedín niekoľko kusov dobytka, ošípaných a z vojenského žrebčína niekoľko koni. Začiatkom apríla 1945 sa k obci blížili jednotky 40. sovietskej, 4. rumunskej armády a 2. ukrajinského frontu. Boje o oslobodenie začali v chotári 7. apríla. Vtedy na severnú časť tiahli rumunské jednotky od Krásnej Vsi. Narazili však na odpor nemeckého vojska, ktoré bránilo ústupovú cestu na Trenč. Teplice. V prvom väčšom boji rumunskí vojaci porazili nepriateľa. Nemci však podnikli ešte v ten deň silný letecký protiútok od Dolných Motešíc. Aj napriek tomu, obe časti Dolné aj Horné Motešice, boli ráno 8. apríla 1945 oslobodené. Oslobodzovacia armáda postupovala ďalej na Trenč. Teplice a cez Lúky pod Zihlavníkom na Omšenie. Dňa 8. apríla predpoludním boli oslobodené aj obce Peťovka a Petrova Lehota. Tu si rumunské jednotky zriadili tylovú základňu a poľnú nemocnicu.

Počas oslobodzovacích bojov v Motešiciach padlo 27 rumunských vojakov a pri nemeckom leteckom útoku prišiel o život Alojz Smolka, obyvateľ Motešíc. V motešickom chotári smerom na Bobot padlo 9 vojakov. Padlých vojakov občania pochovali na miestnych cintorínoch. Neskôr ich exhumovali a previezli na ústredný cintorín Rumunskej armády do Zvolena a Sovietskej armády do Bratislavy. Frontové boje spôsobili veľké škody na majetkoch občanov. Značne boli poškodené aj budovy vojenského žrebčína. Pri ústupe vyhodili nemci most v Dolných Motešiciach.

Vďační občania Motešíc na svojich spoluobčanov padlých v II. svetovej vojne nezabudli a v roku 1971 im postavili v obci pamätník.

Život v Motešiciach po oslobodení

8. apríla 1945 boli Motešice oslobodené. Vytvoril sa prvý národný výbor, predsedom ktorého sa stal Ondrej Závodský, pomáhali Augustín Šťastný, Rudolf Sokolík, Jozef Pavlech. Snažili sa vniesť do života obce a do nového povedomia občanov zásady budovania novej spoločnosti.

Po komunistickom prevrate vo február 1948 sa aj v Motešiciach nastolila cesta socialistickej výstavby.V roku 1949 bola znárodnená pálenica v dolnej časti Motešíc a znárodnené boli i lesy. Kaštiel v Motešiciach patriaci do roku 1944 dvornému radcovi Siebensteinovi, bol po oslobodení daný do užívania vojenskej správe. V rokoch 1950-56 bol kaštieľ prebudovaný pre potreby firmy Nitratex Svinná na výrobu tkaných kobercov. V rokoch 1956-1958 bol znova prebudovaný a slúžil ako dom dôchodcov. V jeseni 1961 sa kaštiel dostal znovu do správy vojenskej správy, ktorá ho spravuje až podnes.

Poľnohospodárska pôda v Horných Motešiciach patrila od roku 1923 v prevažnej miere vojenskému žrebčínu. Vojenská správa viedla žrebčín až do 1. 1. 1949, kedy sa tento premenoval na Štátny žrebčín a v roku 1961 na Štátny plemenársky ústav.
V roku 1959 drobní roľníci z Horných Motešíc odovzdavali pod tlakom kolektivizácie pôdu priamo štátnemu plemenárskemu ústavu. V Dolných Motešiciach bolo v roku 1952 založené JRD 1. typu ktoré malo 7 členov a obhospodarovalo 38 ha pôdy. Družstvo prosperovalo veľmi slabo a preto v roku 1955 pozemky prevzal Štátny žrebčín a JRD Bobot.

V roku 1960 došlo k zlúčeniu obcí Horné Motešice a Dolné Motešice v jednu obec  Motešice, ktorá mala pri sčítaní obyvateľstva v marci 1961 996 obyvateľov. Prvým predsedom národného výboru po spojení obcí sa stal Jozef Púčik.Budovanie a skrášľovanie obce v tom čase prebiehalo nebývalým tempom.
V roku 1963 sa zrekonštruovala a vyasfaltovala štátna cesta vedúca cez obec smerom na Trenč. Teplice.

V novembri 1964 sa položil základný kameň pre výstavbu Základnej školy a táto bola spolu so školskou bytovkou, jedálňou a telocvičňou odovzdaná do užívania v rekordne krátkom čase za 19 mesiacov v júni 1966. V rokoch 1969-1970 sa vybudovalo autobusové nástupište. Budovanie obce pokračovalo individuálnou bytovou výstavbou v uliciach nazvaných Záhradnícka a Nová ulica. V roku 1969 obnovila činnosť Miestna ľudová knižnica v priestoroch starej školy a v r. 1978 sa presťahovala do budovy MsKS. Najrozsiahlejšou akciou vo výstavbe v Motešiciach bola stavba kultúrneho domu v akcii „Z”. Stavať sa začalo v júni 1973 a do užívania bol daný 20. decembra 1977. Dobudovaním kultúrneho domu sa vytvorili podmienky pre rozšírenie kultúrnovýchovnej činnosti v obci. V roku 1981 bolo vytvorené v obci Miestne kultúrne stredisko s profesionálnymi pracovníčkamiRekonštrukcia s prístavbou materskej školy prebehla v rokoch 1982-83 a bola tiež zaradená do akcie „Z”.

Najväčšou a najdôležitejšou stavbou Plemenárskeho podniku v doterajšej jeho histórii je výstavba výcvikového strediska – krytej jazdiarne. S výstavbou tohoto objektu – jedného z najväčších svojho druhu v Európe, začali v roku 1983 a do užívania bola odovzdaná v roku 1987.

Dňa 23.11.1990 sa obec Motešice rozrástla zlúčením s obcou Petrova Lehota, avšak o 5 rokov neskôr sa časť Petrova Lehota opäť osamostatnila a vznikla z nej samostatna obec.

Žiaľ, nová doba po Nežnej revolúcii nepriniesla Motešiciam po hospodárskej stránke žiadny oslnivý rozvoj. Po “divokej privatizácii” Štátneho plemenárskeho podniku a úplného zdevastovania chovu koní v Motešiciach v deväťdesiatych rokoch minulého storočia nastala neuspokojivá situácia pre viacero obyvateľov Motešíc a pracovníkov žrebčína. Motešické kone, čo prežili aj Druhú svetovú vojnu, transformáciu spoločnosti po revolúcii neprežili.

Našťastie sa v posledných rokoch podarilo obnoviť tradíciu chovu koní Motešiciach a tak budúcnosti Motešíc svitá na lepšie časy.

Chov koní v Motešiciach.

Po vzniku ČSR v roku 1918 vojenská správa odchovávala žriebätá narodené u vojenských útvarov alebo nakúpené od súkromníkov na Slovensku u vojenského útvaru v Trenčíne, neskôr ich presťahovali do Podlužian pri Bánovciach nad Bebravou. Rozhodnutie o chove vojenských koní v Motešiciach padlo v roku 1922, keď si vojenská správa prenajala veľkostatok od Olivera Seldera v Horných Motešiciach spolu s cca. 300 ha pôdy. Tu zriadili žriebareň a 22. 4. 1923 sem presťahovali všetky žriebätá z Podlužian. Nový ústav si hneď v prvých rokoch svojho pôsobenia veľmi dobre počínal. Žriebätá tu odchované boli dobrej konštitúcie i kondície s dobrými kopytami, nakoľko pôda v Motešiciach bola bohatá na vápnik.

Neskôr v roku 1927 sa vojenská správa, po zhodnotení činnosti tohto zariadenia, rozhodla vybudovať v Motešiciach vojenský žrebčín. Z vojenského žrebčína Hostouň na Šumave sem presťahovali 31 kobýl, väčšinou anglického pôvodu. Stav bol doplňovaný výberom kobýl z najmladších ročníkov jazdeckých koni od jazdeckých útvarov. V roku 1929 bolo pre žrebčín nakúpených 9 anglonormanských kobýl z Francúzska a 9 anglických plnokrvných kobýl bolo kúpených v Napajedlách. Ďalších 24 kobýl kmeňa Furioso so značným podielom krvi anglického plnokrvníka bolo kúpených v maďarskom žrebčíne Sarvar. Tieto kobyly boli väčšinou žrebné po žrebcoch Furioso. Týmto nákupom sa doplnilo chovné stádo na plánované množstvo a ďalšia plemenitba sa robila výberom z vlastných kobýl.
V tejto dobe sa zmenil aj majiteľ veľkostatku. Oliver Selder investoval mnoho finančných prostriedkom do hľadania ropy v oblasti Tatier a Spiša, jeho výdavky boli však tak veľké, že musel ohlásiť bankrot. Majetok kúpil viedenský finančník Siebenstein. Prenájom však platil aj naďalej.

Prevádzka žrebčína bola rozmiestená okrem materského dvora v Horných Motešiciach i na dvor Bobot, kam sa odsúvali odstavené kobylky a Letný Majer, kde boli zase umiestnené odstavené žrebčeky
Maštaľné priestory boli nové alebo účelne adaptované a výživa koni bola na dobrej úrovni, preto žrebčín produkoval veľmi kvalitné kone pre dôstojníkov, ale aj plemenníkov moderného typu silného jazdeckého koňa, vhodného i pre poľnohospodárov.
Do roku 1938 pôsobilo v žrebčíne 12 pepinierov, z toho 7 plnokrvných, 3 vysoko v krvi a 2 polokrvníci. Počas mobilizácie koncom roka 1938 a začiatkom roka 1939 evakuovala vojenská správa žrebčín Hostouň na Šumave do Motešíc. Ústav nebol pripravený na prijatie takého veľkého počtu kobýl a preto musel robiť selekciu vlastných kobýl. Kobyly, ktoré mali problémy s plodnosťou a menej kvalitné boli odsunuté vojenským útvarom a v Motešiciach zostalo len kvalitné stádo z oboch žrebčínov.
S týmto kvalitným stádom pracovali počas celého Slovenského štátu až skoro do konca druhej svetovej vojny. Koncom roku 1944 bol žrebčín evakuovaný do Urmína pri Nitre, odkiaľ, časť koni zobrali Nemci a časť uhynula v dôsledku chorôb a zlej výživy.

Po vojne časť koni od Nemcov ukoristili rumunské a sovietske vojská, od ktorých sa zásluhou kpt. J. Mandelíka a sovietskeho mojora – veterinára časť vrátila späť do Motešíc. Vojnovými udalosťami stratil žrebčín 2/5 stenu koní. Kone boli umiestnené na objekte Bobot, rýchle sa dostávali do dobrej kondície zásluhou zlepšenej výživy. Maštale v Motešiciach boli obsadené hovädzím dobytkom sovietskej armády a na pastvinách boli koristne kone.
Trávne porasty spásaním veľmi trpeli a boli skoro zničené. Objekt Letný majer do základov vyhorel. Cely žrebčín bol v lete 1945 po hospodárskej stránke v dezolátnom stave. Nebolo ani riadne vedenie žrebčína.

Z celkového počtu koni zostalo v tom čase 36 chovných kobýl, z toho 5 plnokrvných, ďalej 61 kobyliek 1-5 ročných a 25 žrebčekov 1-2 ročných. Zbytok boli odstavčatá a cicajúce žriebätá. Pepinieri boli vrátení sovietskymi vojskami vo veľmi zúboženom stave a preto aj žrebec Furios V. čoskoro uhynul, anglicky plnokrvný žrebec Coastquard veľmi schátral a nemohol byť zaradení za kmeňového plemenníka, ďalší plnokrvný žrebec Adbritus bol síce v slabej kondícii, ale bol výborným reproduktorom jazdeckých koni. V najlepšom stave bol plemeník Star of Hannover II.
K 36. kobylám pribudlo 22 štvor až päť ročných kobyliek a 11 trojročných, takže stav kobýl sa zvýšil na 69 kusov. Za pepinierov na jeseň 1945 boli zaradení anglickí polokrvní žrebci Furioso X a Furioso XV. Posledne menovaný žrebec bol pravdepodobne jeden z najlepších žrebcov zaradených do ústavu až do dnešných čias.

Na jeseň roku 1945 bol za veliteľa žrebčína vymenovaný plukovník MVDr. Július Pernička, ktorý v Motesiciach pôsobil v rokoch 1923 až 1938 ako veterinárny lekár. V roku 1939 za okolností Slovenského štátu musel prerušiť svoju činnosť v Motešiciach a bol daný k dispozícii protektorátnym úradom, pracoval ako špecialista pre reprodukciu koni v zemskom chove na Morave v Brne
Jeho príchodom bol plemenársky plán hneď od začiatku zameraný nielen na produkciu vojenských koni, ale tiež na produkciu koni, ktoré by vyhovovali aj pre prácu v poľnohospodárstve. Mal to byť kôň strednej mohutnosti. Tento cieľ sa začal plniť hlavne od r. 1949, kedu bol vojenský žrebčín zrušený a odovzdaný do správy Povereníctva pôdohospodárstva. Taktiež sa začala venovať aj zvláštna pozornosť aj chovu anglického plnokrvníka
Okrem chovu koni anglických plnokrvných a polokrvných sa chovali v Motešiciach aj mohutné kone orientálne kmeňa Gidran, Dahoskeho plemena zo Švajčiarska a jeden plemenný býk Adrián, tieto však boli na začiatku roka 1961 presunuté v rámci rajonizácie do žrebčína v Topoľčiankach.

Začiatkom šesťdesiatych rokov došlo k pripojeniu Výskumnej stanice v Horňanoch k žrebčínu v Motešiciach, kde sa vtedy chovalo elitné stádo oviec plemena Merino a hovädzí dobytok plemena Slovenský strakatý.
V roku 1973 bol ústav pričlenený pod Plemenársky podnik Topoľčianky ako odšteuný závod.
V roku 1978 sa Motešice zlúčili so ŠM Svinná a vznikol tak Plemenársky podnik Motešice so sídlom vo Svinnej. Tento podnik hospodáril asi na 4000 ha poľnohospodárskej pôdy a choval asi 3000 ks hovädzieho dobytka, 2000 oviec a 500 koni.
V chove hovädzieho dobytka sa podnik špecializoval na chov Slovenského strakatého plemena, v chove oviec na odchov plemenného materiálu plemena Merino, Cigaja a Lincoln, v chove koni na odchov anglického plnokrvníka,anglického polokrvníka kmeňa Furioso, North Star, Przedswit a Catalin.

Po Novembri 1989 bol Plemenársky podnik Motešice so sídlom vo Svinnej postupne privatizovaný a následne jeho činnosť bolá utlmovaná až do úplného krachu.
V súčasnosti sa chov koní v Motešiciach  v priestoroch bývalého žrebčína znovu rozbieha, najmä zásluhou nových podnikateľských aktivít.

Pre informáciu prehľad veliteľov a riaditeľov žrebčína v Motešiciach od jeho založenia po rok 1990:

  • pplk. rem. Július Görig             1923 — 1927 vojenská žriebareň
  • mjr. rem. Hubert Rudofjský      1927 — 1938 vojenský žrebčín
  • mjr. rem. Hanuš Keil                1938 — 1939 vojenský žrebčín
  • pplk. pech. Ján Gembala          1939 — 1945 vojenský žrebčín
  • MVDr. Július Pernička               1945 — 1959 vojenský a štátny žrebčín
  • Michal Jagoš                            1959 — 1974 plemenársky. ústav
  • Jaroslav Kmeť                          1974 — 1978 plemenársky ústav
  • Ing. Ján Kadlec                        1978 — 1990 plemenársky. podnik

Najväčšou zásluhou v chove anglických plnokrvných koni u Motešiciach bolo, že v žrebčíne sa narodili a obchodovali traja víťazi Československej  derby a to žrebci Blyskáč, Myjavan a Hviezdar, taktiež tu bol narodený aj trojnásobný víťaz Veľkej Pardubickej steeplechase žrebec Korok.